Hej, pst!
Pozri sa na ten piesok, nezdá sa ti nejaký tmavý? Mám ho v ruke už pár dní, nespadne, nevysype. Nezvlhne od vody.
Len tam je a nemôžem sa ho zbaviť. Mám pocit, že sa hýbe. Len to nie je vidieť. Akoby si sa z Mesiaca díval na Saharu a chcel by si vidieť ako vietor presúva duny.
Ale ja viem, že sa hýbe. Postupuje k prstom, obalí ich, obrastie a bude sa presýpať ďalej.
Brúsi mi čiary v dlani, vrásky hmatov života. Tá čiara sa mi stráca pod pieskom. Niekedy sa v noci zobudím. Len tak, spím, zobudím sa a som hore. Žiadne sny predtým, nič. Žiadne zobúdzanie. V jednom momente nič a v druhom všetko, som hore.
A mám pocit, že tie najjemnejšie zrnká prepadávajú tou čiarou do mojich rúk, pod kožu a tkanivá, až do žíl.
Padajúce zrnká vybrúsia cestu až prepadnú aj tie väčšie a väčšie. Uprostred čiary, budem mať dieru a všetok piesok spadne do nej.
Prahnem.
