Nočný čierny čaj niekde na polceste nikam. Stráca sa mi všetko. Nenachádzam všetky tie veci, len sa mihajú za oknami rýchlosti. Povzdych. Bez zvuku. Napísaný by bol ako -. Nevyzerá, nekonštatuje. Je. Chvíľu. Potom nie je.
Miesto, kde je každý iný. Bar, či kaviareň. My chceme byť iní, tak iní. Tak... (a tu sa tvár pokriví v čudnej grimase, také neurčité všetko. Ruky sa zatrasú, gesto obsiahne niečo veľmi konkrétne, čo sa nedá presne vyjadriť)... tak wannabe.
Tá hra sa volá, hrajme tú hru s nimi. A na tom mieste najlepšie s ňou. Tie komédie. Tragikomédie. Tragédie. Ten čas. Výhry neexistujú.
Zástavky bezprestávky. Jablko sa mi prechádza po stole. Zajtra ráno si pokecáme. A jeho názor na calvados? Vonia sadom.
Pavúk ma zdraví zo svojej siete, večerom zamáva piatimi nohami, ukáže sieť. Kút máme spoločný. S najlepším výhľadom. Za oknom je noc. Každý deň.
Skracujú sa čepeľou, padajú na zem. K nohám. Po desiatkách, po stovkách. Krátke, tenké. Nepotrebné. Raz za... no, raz za čas.
Každú chvíľu počujem švih, každú chvíľu sa stratí. Tých. Pár. Nanometrov. Z čiary. Na dlani. Každému. Teraz.
A tu, na krku, mám erotogénnu zónu. Nech si tam zavesím čokoľvek, jebe ma to.
