Tam, kde končí večer a začína noc. Na konci každej nádeje. Pod prvou kvapkou, ktorá dopadne na zem. Pod lavínou. Pod hladinou. Nad oblakmi. Na konci mojej ruky, na špičke prsta mi sedí búrkový motýľ.
Tmavofialová tma a tmavomodré nebo okolo. Nedýcha, nehýbe sa. V čiernej tme, okraj krídiel svieti farbou bez mena. Bezdúhová farba, ôsma farba dúhy.
Hviezdy neexistujú. Biele otvory v jednej veľkej čiernej diere. Všade okolo. Padá cez ne hviezdny prach.
Krídla sa sťahujú k sebe, pomaly. Obrysy svetla motýlich krídiel sa spoja nad čiernym telom. Vánok. Pomaly klesajú. Pomaly stúpajú. Sťahy počasia. Kumuluje... Čo?
Vzduch hustne, ruka oťažieva. Neudržím ho.
Otočí sa ku mne. Díva sa. Pozoruje. Do očí mi vypáli svoj pohľad. Vidím jeho oči. Aj keď zavriem svoje. Sú modré. Ako ľad. Kryštáľ z ocele.
Mračná blúdia nad nami. Bez cieľa, lenivo, hustnú a klesajú. Nižšie a nižšie. Vystriem ruku a dotkn... nie. Obtekajú. Padajú stále dole. K nohám a pod nohy.
Necítim zem pod nohami. V nepravidelnej siluete mojho tela levitujem medzi mrakmi.
Roztiahnuté krídla. Motýľ. Pomaly prejde na zápästie. Konce krídiel sa chvejú. Napätie padá na oblaky, ťahá sa nocou.
Stiahne krídla, oči bliknú. Vysoko a ďaleko sa zablysne. Bez hromu, bez úderu. Mrholí.
Motýľ prudko mávne krídlami, ohnú sa. Preskočia iskry. Z ruky vyletí blesk, narazí do tmy. Nevidím. Spätný úder. Nemôžem spadnúť, nedá sa. Nezohnem ruku. Akoby som zomrel jedným úderom. A zostal nažive.
Mraky sa roztrhnú. Jediný sťah. Zrážka hurikánov na plný výkon, nadzvukovo. Jediným zábleskom tmy sa prevalí vlna tlaku mojím telom. Dušou. Nevládzem spadnúť. Ako... ako keď... keby... pocit. Akoby sa každá moja molekula otočila o tristošesdesiat supňov. Nadzvukovou rýchlosťou.
Okolo nie je nič. Prší. Jeho oči pulzujú. Neprší na nás. Zem sa zhmotní pod nohami. Zamáva krídlami. Tak obyčajne. Vzlietne, letí na mieste. Predou mnou. Oči blednú. Ruka padá únavou. Odletí v stĺpe bez dažďa. Som nevládnosť. Padám do kaluže. Dážď zmýva vlastné kvapky.
