Na schodoch pred kostolom kľačí postava. Hlava zvesená, ruky popri tele, mierne sa kýve dopredu a dozadu. Priviera oči. Pery sa hýbu. Nikde-nikto.
Oblečenie je nevýrazné. Kto sa dnes modlí pred kostolom?
Obídem budovu, chcem vidieť do tváre. Odklopím krytku, opriem do líca, zamierim. Kríž pod ľavým okom.
Pery sa hýbu, čítam si z nich.
Človeče stvorený k obrazu môjmu,
ty, ktorému nestačili moje záhrady.
Človeče, ktorý vo mňa veríš,
predriekaš tiché motlidby vo svojej mysli.
Počujem ich, cítim... tlačia.
Človeče, ktorý si na zemi, ktorého meno som svätil
a kráľovstvo tvoje nemenil...
Zdvihol oči, díval sa mi cez optiku do oka. Vidí ma? Ústa sa ďalej pohybujú.
...a ja cítim ako viera opúšta teba. Tak, ako opustila tvojich blízkych. Ostala im viera vo Vieru s rôznymi menami. Človeče. Jediný. Slabnem.
Kráľovstvo moje, nič ho už nedrží, neexistuje. Zrútilo sa. Anjeli padli a padajú. Niet kam. Peklo je všade okolo. V ľudoch, v tebe človeče... aj vo mne. A ja už nevládzem.
Človeče, ktorého som stvoril, vytiahol a padol s ním... prosím ťa. Silne ťa prosím...
Spätný náraz v mojom pleci. Celoplášť opustí hlaveň, letí a...
a preletí...
všetkým,
čo v ceste,
kľačí.
