Taký správny deň, aj v noci. Sedíme vonku, slová sa kĺžu po tráve a v ohni praská drevo. Chránení pred vetrom z planiny, inak by sme zmrzli. Ani psovi sa už nechce vystrájať, len sem-tam zavrčí alebo zdvihne hlavu, keď počuje diviaky z kukurice neďaleko od nás.
Každý so svojou vráskou, o ktorých sa nehovorí. Každý iný, rozdielny. Partia zlodejov času. Nie sú starí. Nie sme. Možno starci, nie vekom.
Vietor sfukuje listy zo stromov a zhnité jablká. Jedno padne do hrnčeka s čajom. Totálny kľud. Niet sa kam ponáhľať, niet prečo.
