Tu mal byť post plný krvi, zalepených prstov od lepiacej pásky, deviatich milimetrov. Pohľad ako cez tmavočervenú hmlu. A kroky.
Niekde tu mali znieť kroky, také tie ťažké dopadajúce nohy, nie úplne pravidelný beh. Ale predsa len stále beh.
A dych, dychčiaci a sípavý, taký čo sa snaží so vzduchom nasať aj nové sily. Ale to nejde.
A tiché cvakanie kovu o kov. Jasné a ostré, ale nejednoznačné. Nech si fantázia doplní. A tiež tu mali byť kaluže a dlažobné kocky. A vlhký vzduch, hrdzavé zábradlie. A šero. Nad obzorom potrhané mraky, cez ktoré presvitajú lúče. Západ slnka z ulíc... ale to predsa nie je vidieť.
Pískajúce gumy a rev, zhon. Rozbité sklo dopadá na chodník.
A ťažkopádne myšlienky.
No a tá krv.
