Tie mraky mám v dlani, stačí fúknuť a rozletia sa. Kam si povieš. Kam len chceš. Taká malá búrka, pár hromov a nijaké blesky. Ako z lacného filmu. Na viac nemám.
Si hore?
Ide mi roztrhnúť hlavu, všetko sa krúti. Nie mne, skôr okolo niečoho, ale tak rýchlo, že to neviem postrehnúť.
Sú miesta kam kráčam a sú iné. A na tie pobežím. O život. Ako o život. Nemám ani na výber. Flákať sa, poflakovať. Okolím, neokolím, teda diaľkou, výškou, hĺbkou. Len čo ak spadnem. Pád s precitaním a precítením z výšky, neurčitej ružovkastej vaty zabudnutia a blaženého pomiatnutia. S úsmevom. Krásny zdiaľky, trochu šialený zblízka.
Nádej je zlomená a vytráca sa spomienka na ňu. Realita na... nie celkom na dotyk, na pocit, že dotyk bude. A bude skoro a plný svojej mechanickej nádhery o tvrdosti a rýchlosti. A presnosti. Neodvrátiteľnosť času. Presne. Na sekundy a jej stotiny alebo tisíciny to nastane. Čokolvek. Ale jasné, keď na to príde, hneď budeš vedieť, o čo ide. Je to fajn. Naozaj. To len aby si vedel.
Tak si to pamätaj.
