To zrkadlo má zvláštny jas. Tieň. Vlastne odraz. Ja neviem... Akoby nezobrazovalo to, čo má. Sú za ním. Všetci... všetky tiene z... zo všadial. Srší z neho naivita. Hrá to na mňa.
Skrivené pery v odraze kontrolujem prstami na vlastnej tvári. Už už odtrhnem oči, chcem sa presvedčiť, ale iné zrkadlo? Tu? A znovu tie pokrivené pery. Nič necítim, mali by byť nepohnuté, bez uškrnu. Klam očí, prstov. Neviem.
Tiene vybledli, pohli sa, víria v akomsi šialenstve. Trhajú sa. Je to tak... tak jasné, tak zreteľné, tak... tak reálne blízko. A predsa len tiene. Tak živé. Takmer to počuť. Takmer cítim kvílenie a trhanie.
Je tu bezodné ticho. Ale tam... tam za zrkadlom... až sem vidím ten rev.
Tá grimasa nemizne. Nedá sa. Znovu hľadam rukami pravdu v tvári, na perách, na očiach. Viečka! Mám zavreté oči...
Ústa sa krivia ešte viac.
Vlastné prsty z vlastných rúk prechádzajú po dúhovkách, do stredu. Ponorím si prsty v zreničkách.
Nasilu zatiahnem viečka. Vidím ich. Cítim. Niečo je pod nimi... Zrnká, kúsky, omrvinky. Preliezajú spod mihalníc. Padajú, vznášajú sa. Pomaly, pomaličky ako páper.
Na zemi... na oceľovej platni, matnej... zacinkajú. Kryštály, diamanty. Len šedé.
Zodvihnem jeden. Nie. Oceľ ho vsiakne, chvíľu ostáva na povrchu diamantový obraz. Rozplynie sa.
Mihnú sa tam tiene. Zo zrkadla. Tancujú.
Chytím ho, aspoň jeden. Chcem. Musím.
Tú platňu prebijem päsťou. Na šiesty, či ôsmi pokus. Na hánkach popraskala koža, krvavé fľaky takmer nevidieť. Vyparujú sa. Už ležím len... len nedočiahnem. O trochu. Končeky prstov mrznú, rameno horí. Už len kúsok.
Zdvihnem oči k zrkadlu. Je tam moja ruka. Namiesto nechtov ľad. Skrivené pery. Ohmatám ich voľnou rukou, sú rovné. Oči rozšírené, na dotyk zavreté, spod viečok sa sypú diamanty. Do dlane. Ale všetky vykĺznu, padajú a šmýkajú sa popri ramene.
Ľad obrastá ruku. Uškrniem sa. Pred zrkadlom.
