Sú rána a celé dni. Keď... keď nevstanem. Nevychádzam. Sú celé týždne a mesiace medzi tým.
V tie rána je noc. Aj celý deň. V tie dni... v povetrí je, vo vzduchu, závan takej zvláštnej vône asi. Akoby bolo cítiť sneh z ocele. V tie rána je hmla.
Niekedy telo vyjde von. Ale. Väčšinou zostaneme obaja ležať. Steny odstúpia. Priestor sa plní priestorom. A medzerami.
Šesť úderov. Za minútu. Srdce. A tri. Veľmi. Pomalé. Nádychy.
Sekundová ručička premýšľa každý svoj pohyb. Akoby rozhodnutá zostať stáť. Ani tik. Ani tak. Kroky v dokonalom tichu.
A potom konečne zavriem oči. A nič sa nedeje. A o ničom neviem. A potom oči otvorím. Je to iné. Akoby sa nič nestalo. Akoby tie rána a tie dni neexistovali. To len... lenže predsa sa niečo zmenilo. Viem to. Mám iný tieň. Aj odraz vo výklade. Či v okne auta. Tak-tak tú zmenu zachytím kútikom oka. A keď sa otočím a pozriem priamo... nič tam nie je.
Zo stromu ma zdraví kŕdeľ vrán. Dívam sa na ne. Dívajú sa na mňa. Zafúka vietor. Listy zašumia. Pierka sa nadvihnú. Cítim len pohyb vetra. Nie jeho chlad.
Úkosom sa vidím v tmavej kaluži. Je to vôbec voda?
Niečo sa vzdúva okolo mňa. Prehodené cez ramená. Tiene čiernych vrán. Špičky prstov brnia. Mám... nutkanie. Silnú túžbu. Siahnuť za chrbát po niečo chladné.
