To pero... to pero leží na zemi v kaluži niečoho hustého, lepkavého. Pomaly zasychá. Mení sa. Z tmavej karmínovej prechádza du farby tmavej suchej hlinky.
Je ťažké a hrubé. To pero. Atramentové... drahé... Diamantový hrot, večne lesklý, kvapka hladko stiekla do kaluže.
Vlhká podla, vlhké steny z ťažkého kovu. Ticho, úplne, má vlastnú ozvenu. A zvláštna vôna, zvláštnejší pocit. Strach a krv. Krv a strach. A tma a dusno.
Niekde kvapká voda. Duté zvuky sa ozývajú všade naokolo, slabo. V hlave. Tma má vlastné tiene. Držia sa pokope, nechce sa im hýbať sa, bežať. Len sa tak kývu zo strany na stranu. Svetlo nechce svietiť, krčí sa blízko sviečky, vyžaruje len tak samé do seba, nechce prenikať tmou.
A ešte... ešte ten pocit v zátylku. Akoby sa tam vpíjali hladné oči. Zasekávali sa. Ostro, hlboko. Rýchlo. Miesto medzi druhým a tretím stavcom páli, zvíja sa. Bolí hlava. Vedomie, že sa niečo stane. Tá istota, že... že sa niečo stane. Tá neistota čo. Už teraz... každú chvíľu... Moment je teraz. Už. Prichádza. Kde? Odkiaľ? Čo?
Strach. Ten strach sa otočiť. Ten strach ostať stáť. Strach nehýbať sa. Strach...
A naraz, naraz je ten moment preč. Nič sa nestalo, sekundová ručička sa pohla ďalej. Nádych a výdych. A je to len tma v tmavej miestnosti, zalepenou podlahou a kalužou. A v kaluži je...
Nie je... Malo tam byť. Nie je.
Tri údery srdca a prudký nádych. Oči sa sa pohnú prvé, potom telo a... a oproti letí diamantový hrot, pero a niečia ruka a... a telo padne na vlhkú podlahu, nová kaluž, ktorá vyschne... a na zemi ostane pero.
