Zjavne tam nebola iná možnosť. A tak... Obviňovanie nemalo konca kraja. Efektivita nevedomia pracuje s minimálnymi vedomosťami poznania. Žiadna iná možnosť. Len zodpovednosť. Mučenie bolesti. Za slová, ktoré z nej vyšli. Prázdnota všade okolo. Hmla ničoty. Koho sú tie ústa? Toľko konečných staníc. Toľko... A ani jeden vlak. Prosím Vás, čo premáva do neznáma?
Slzy plačú slzy. Kvapky soli. Neobjavené poklady, pieskové duny. Dôvody ponechané v historií, replikácia minulosti filtrom neskutočnej prítomnosti hodená cez palubu nekonečnosti. Kto by to počítal? Kto by s tým počítal? Kto by..? Kto..?
Nedôvod. Neobsah. Neforma.
Slabá myšlienka, zblúdilá fráza. Temno. Aj na konci tunela. Niekde mal byť začiatok. Niekde musel byť začiatok. Musel. Všetko ma ešte len čaká. Všetko. Už každú chvíľu, každým krokom. Tu niekde, teraz niekedy. Suché ústa, samé otazky. Žiadna odpoveď.
Nikto tu nie je. Nikde. Nikdy.
