Príbeh môjho života sa začne odvíjať v blízkej budúcnosti, ako vízia súčasnosti, pocitov a emócií, z ktorých vytuším čo sa stane. Všetko to poviem, napíšem. Do detailov, podrobne.
Potom sa vrátim v deji do minulosti, možno na úplný začiatok, na miesto, kde všetko začalo práve teraz. Vlastne vtedy. Striedavo budem padať a stúpať, bude to sympatické, čitateľné a nevinné. Hlavnú postavu všetko ešte len čaká. A príbeh samotný bude pobádať k čítaniu.
Navrát do prítomnosti zvýši záujem čitateľa. Budete to prežívať. Strhnutí nasledujúcimi udalosťami bude sledovať najväčší omyl, ktorý nastane. Nastane zvrat. Niečo sa otočí, zmení. Vo vlastnom príbehu stratím sympatie. Nie všetky, ale dosť. Budem na dne, a to bude podo mnou praskať, aby som mohol spadnúť ešte hlbšie.
Náhoda. Malý "ťuk" v deji, ktorý prehliadne čitateľ aj hlavná postava, ktorá stale klesá ku dnu. Čitateľ zisťuje, že mu je nepríjemné čítať ďalej. Vadí mu prehra.
A predsa pokračuje. Číta. Chce dočítať príbeh dokonca.
Dej sa trochu zamotá novými postavami, v krátkom časovom slede sa udeje veľa vecí, hlavná postava sa stáva štatistom, aj keď ju zasahujú niektoré negatívne javy.
Objaví sa náhodná poznámka. Snažím sa spomenúť. Podobne ako nepozorneší čitateľ, obracia stránky spať k tomu "ťuknutiu" deja. A naraz to pochopia obaja.
Chcem zvrátiť dej. Bojujem, nespím, nechtami sa škriabem naspäť. Viem presne, čo urobiť, komu a čo povedať. Spriadam pavučinu dôsledkov, širokú dokonalú, bitka na všetkých frontoch. Čitateľ hltá stránky.
Karta sa pomaly obracia, je to namáhavé a vyčerpávajúce. Ale zasiahne osud, všetko sa zrúti, znovu pád. Kruh sa sťahuje. Všetci miera ku mne. A na mňa. Zacvakávajú uzávery, poistky. Štrngajú náboje. Zhasnú svetlá. Dej ukáže dno. Potom hlaveň. A tu príbeh skončí.
