Navlečené sekundy na šnúrke hodín hodené cez palubu kryhy menom deň do ničoty oceánu časov.
Čo?
Zbytočná otázka.
Prečo?
Nevyhnutná. Ale... bez riešenia. A bez odpovede.
A čo tak...?
Nie. Žiadne otázky. Je to... hmm... ako to...
? ? - aj oči sa vedia spýtať. Tam, okolo nosa, dva znaky. Akoby blikali. Bezfarebne. Viac svetla. Menej svetla. Ako keď dochádza baterka. Žiadne zreničky. Žiadne dúhovky. Žiadny jas. Noc. Otázky svietia. Deň. Otázky bzučia. Blbý tvar. Z diaľky aj tak všetko vyzerá ako otáznik.
...je to bezdôvodné.
