Mucha na skle. K hlave som jej oprel štyridsaťštyri magnum. "Vypadni."
"Bzz?" opýtala sa.
Ale z hlavne to znelo ako: "BHZZHHHZZHHhh?húúmmm"
Vystrelil som. Na mňa si dovolovať nebude. Na mňa teda nie.
Bol to skvelý nápad, veslovať proti prúdu až k jazerám a tam stráviť leto. Mali sme štastie, bola jeseň a zima prišla skoro, rieka zamrzla, mohli sme ísť pešo. Všade bola nuda. Až do leta.
Potom sme to už nevydržali.
Zoo krachuje, rozdávajú zvieratá. Mám doma leva, má asi tristo kíl. Prídem domov, zapnem telku, pozerám správy. Po správach príde lev. Asi na film. Ľahne si pred gauč, roztiahne laby. Asi to videl v telke. Vyložím si naňho nohy. Potichu vrčí.
V antikvariáte mali bezodnú knihu. Doma som si ju otvoril a čítal si. Písala sa sama. Vety, slová, pekne za sebou do riadku, úhľadne. Na tretej strane napísala toto :-) a potom ?. Chvíľu sa nič nedialo. Potom napísala Ako sa máš? Potom dve hodiny trucovala. A potom začala písať úplne iný príbeh. Asi preto bola taká lacná.
Neznámy hlas z rádia. Rozpráva. Smeje sa. Mudruje. Vtipkuje. Telefonuje. Vypytuje sa. Spieva.
Hodiny a hodiny. Asi nemá dosť. Ostatní už majú.
Tak ja idem.
Pôjde vlak.
Nechce sa mi čakať.
Aj tak pôjde.
