Často mávam pocit, že prší. Najčastejšie v noci. Nie tu, nie za oknami, nie tam, kde vidím a dovidím.
Za kopcom, vo vedľajšej ulici, na námestí. Idem sa pozrieť a za rohom nič nie je. Neprší. Prejdem o kus ďalej, neprší. Na konci ulice sú chodníky mokré. Za jednou bránou sa otrasie pes. Kvapky lietajú. Zazrie ma, uprene pozoruje. Vyčítavo. Tak, akoby som za to mohol.
Na námestí už len mrholí. Ľudia vychádzajú spod prístreškov zástaviek, spod brán a balkónov. Ponáhľajú sa ďalej. Nikto si ma nevšíma. Nikto nepozerá. Neexistencia je sladká.
Jedna lavička ostala suchá. Sedím, topánky v kaluži, robím vlny. Prestáva mrholiť. Na obzore sa ukáže Mesiac. Zaváha. Rozhodne sa. Dnes nie, dnes nevyjde. Buď čierna. Len najjasnejšie hviezdy vidieť. Bodky. Vločky. Preletí lietadlo. Bez zvuku, len svetlá blikajú. Nič. Zvony. Tichšie a tichšie. Ticho.
Mám pocit, že doma prší.
