V noci, keď už naozaj nie je čo robiť, pozerám sa na oblohu. Nie je čierna. Je plná farieb, každej farby, takmer čierna. Ale tak od do biela až do čierna. Zdalo by sa tmavomodro-tmavofialovo-tmavočerveno-tmavočierno-tmavo...
Je tam čierna diera a trochu žartuje. Na čiernych pavučinách má zavesené malé svetielka, vyzerajú ako hviezdy. Tvári sa nenápadne, ale stačí privrieť oči a dívať sa tak trochu zboku.
Je tam. Krúti sa sa sama do seba a pozoruje nás. Stráca. Presnejšie, robí stratené. Čokoľvek, blízko k nej, stiahne, pohltí a je to stratené.
Nedá sa na ňu myslieť. Alebo sa na ňu pozrieť. Nie priamo. Pohltí všetko.
Pohľady, zvuky, myšlienky, čas...
Prejdú čiernou dierou a sú preč. Už nikdy sa nevrátia.
