Vidím len tú žiaru, preráža priestor, vkráda sa do očí, cez ne. Vypaľuje obraz na vnútornú stranu lebky a keď zavrieš oči, vidíš svetlo toho obrazu, presvitá cez viečka.
Sirény.
Len ich drž zavreté. Snáď si nemyslíš, že to bude tak ľahké?
Samá jazva.
Tak si tu. Teraz sa pozri, vidíš? V zrkadle je to, čomu skutočne veríš, vykonštruovaný klon spomienok a snov. Citíš? Tá sila vo vnútri. Toto je to miesto. Presne tu, kde sa to môže zmeniť. Kde to môžeš zmeniť. Počuješ? Ale áno, myslím, že počuješ. Vieš.
Je po bitke, skončilo to a musíš sa rozhodnuť. Daj si načas, neponáhľaj sa. To rozhodnutie je na tebe. Musíš spraviť prvý krok a potom... potom uvidíš.
Zrkadlo sa mení, jeho obraz ti ukáže to, čo vidíš, nie to, na čo sa pozeráš. Môžeš prekročiť to ležiace telo. Môžeš si dať šatku na nos alebo zakryť uši rukami. Je to na tebe.
Ach. Áno. Môžeš kráčať aj so zbraňou. Ale pamätaj!...
...hm, presne to. Nech vystrelíš kamkoľvek, rozbiješ len zrkadlo. A črepy vyletia od steny. A dorežú ti tvár.
Áno. Asi takto.
