Pozri na tie oblaky. Ako ich vietor trhá a zliepa. Každý horí a nebo je ľadové. Samé kocky ľadu v mozaike. Rad za radom.
Raj. A piesok?
Vieš, že neviem.
Niekto povedal, že nad tým bude premýšľať vo štvrtok. A v stredu pred piatimi rokmi zmizol.
Premýšľať?
Zatiaľ len zmizol.
Aj tie listy šumia inak. Tak naprázdno. Pamätám si, keď boli ešte popísané, samé slová a vety, plné strany. Vtedy šumeli šepotom. Stačilo počúvať ten šepot. A potom sa začali strácať čiarky a iné znaky, malé slová, väčšie slová. Nakoniec celé vety. Ostala len tamtá bodka. Aj tak sa mi zdá, že už bledne.
Kde sa pozrieš samá nádej, vlieva sa a vylieva. Očami. Máme hlavy plné nádejí, pohľad plný nádeje. Keby ešte boli lode, mohli plávať okolo nás. Mys Pohľad plný nádeje.
A nie sú?
Možno sú, len už neplávajú.
A ten starý Mys? Ten ešte je?
Ten je. V ktoromsi múzeu.
Každý ďalší deň je kratší, aj keď trvá dlhšie. Toho motýľa nezabíjaj. Genialita tých pretekov je v tom, že každý chce súťažiť. Nedá sa nechcieť.
Cink cink link link. Úplne pomýlene. Ale aj tak nech. No a čo?
