Lesknú sa a trblietajú ako vločky snehu nádeje poletujúcej vzduchom. Vietor. Zamŕzajú. Padajú. Zazvonia, keď sa dotknú zeme.
Nikde nikto. Len na stene staré zrkadlo. Len minútu - to je na ňom napísané. A tak sa dívam... 58, 59... 1:02. Všetko je tmavšie, stáva sa pozadím. Tenká čiara, žiara ako môj obrys je len v zrkadla. Chcem odvrátiť oči a vidieť tú žiaru na sebe. Ale nedá sa.
Tak tak dokážem zdvihnúť ruku pred oči. Ale neviem sa pozrieť.
A potom citím dych na uchu. Dych je suchý, bez teploty. Strach? Asi. Zrkadlo stmavne, žiara potemnie. A tam, vedľa môjho ucha sa rysujú ústa. Potom pery, nos a celá tvár.
To nie je dych. To je šepot. Opakuje slová. Stále tie isté. Sústredím sa na tie pery, cítim, že šepká. V zrkadle vidím čo.
Prestane. Zadíva sa na mňa, do očí, úsmev sa rozširuje. Mne sa rozširujú zreničky. A potom to povie. Na jeden výdych. Bez zvuku. Počujem tie slová vo vnutri v hlave. Prikývne a žmurkne.
Zamrznú mi oči.
