Zazvonil mu mobil. Práve prechádzal nejakou temnou časťou mesta. Asi. Možno to bolo mesto, možno niečo iné. Aha. Ten mobil.
Počúval dýchanie. Alebo šepot. A tak zložil a potom sa ozvalo: "To som len ja."
Pozrel na telefón, ešte stále držal červené tlačidlo.
Vystúpila z tieňa.
Ešte stále mal nechápavý pohľad.
"Chcela som ti len... Vieš tá vražda," špitla.
Rozšírili sa mu zreničky, napadla ho miliarda myšlienok. Žiadnu nevyslovil, len sa mu hromadili. Už už chcel, keď k nemu pristúpila, pravú ruku mu položila na rameno, pritiahla sa k nemu, prstami zašla medzi lopatky, vrátila sa na šiju. Ľavou rukou zašla za chrbát. Ozval sa zvuk. Vlastne neozval. Mal sa ozvať. Niečo ako zamat o zamat.
No ale neozval sa a tak tou rukou v úplnom tichu zlomku sekundy švihla smerom nahor. Na krk, k brade, špičkou hore, cez hrtan, vyššie.
"Táto." A zhltol ju tieň niekde pri jeho nohách.
O chvíľu ju tieň znovu uvoľnil, objavila sa pri jeho hlave.
"Zabudla som... patrila tebe," v ruke držala dýku.
Ležal na chrbte, postavila sa nad jeho hlavu, špičky zabodla pod jeho ramená. Mala šaty, nič pod nimi.
A jediným pohybom, keď ruka šla po oblúku hore a dolu a zároveň klesalo jej telo v podrepe, špička najprv pretrhla košelu, ten zvuk by sa dal zachytiť. Nôž prenikal ďalej.
Nechala ho tam.
