Je taký koráb. Plaví sa s roztrhanými plachtami. Bez zástavy. Bez búrok. Bez prístavov. Unášaný prúdmi. Nepotrebuje vietor.
Vezie city, pocity, sny, nálady, šťastie aj nešťastie.
Pre budúcnosť? Pre... Ktovie pre koho. Možno... možno naozaj pre nás.
Sú to veky plavby bez prestávky. Nikto už neukazuje a nekričí "Zem". A nádej? Nádej vraj umiera posledná. Lenže tá na palube nie je.
