A v náručí zmrzne ti ďalšia krehká duša, tak ako prvá, či každá. Uspí ťa slza z oka spadnutá, zazvoní, cinkne o dlažbu. Kvapka ľadu rozbije sa na zrnká kryštáľov. Slaná spomienka na rozliatu fľašu, vŕzganie topánok a škrek čajky vysychá na kameni otlačenom na nejednom líci.
Kôstka nabitá medzi dvoma prstami. Oči privreté do dvoch čiarok proti slnku. Namieriť! Páľ! A slnko? Ďalej svieti zavesené za mieridlom pravé-oko-palec. Kapitán volá znovu nabíjať a na palube jari čerešňové stažne ukrývajú flotilu pirátov. Bývalé biele trička a na jazyku chuť kôry.
Len krysy mali snem, pišťali v smetiakoch a igelitových vreciach. Bez strachu. Bez slušnosti. Mačky sa sem tam olízali a psy driemali. A v diaľke zvonia zvony a padá pár listov. Z okna jedného dvanásteho poschodia. Čisté, nepopísané, červené. A papagáj z toho okna v malej klietke kričí Sakrrráá Kostrrráá.
