Krátky príbeh krátkeho života, začína... no veď vlastne to je úplne jedno. Nie? Len o niečo doležitejšie je, že život skončil. Potom ešte ako "ako?", častá otázka. A "prečo?", ale prečo...
Vôbec je to...
A všetko šedne, rozmery rastú, čas prestáva fungovať. Spomaľuje. A na pohľad je všetko chladné. Nie je zima, to nie. Len na pohľad. Nejaké vzlyky a vôňa sĺz. Studené ruky a rýchlejší tep.
Malo by pršať. Za oknami by padali kvapky vody do kvetináčov, zrnká zeme by sa rozprskli na lupene kvetkov. Kvety sa skláňajú.
Každý čaká, že sa niečo stane, čokoľvek. Najlepšie niečo absurdné alebo zázračné. Cit ešte nedobehol do cieľa. Zmysel si dáva druhú kávu. Pokojne, trpezlivo. Nemá sa kam ponáhľať.
Ešte tak uveriť. Ale to príde časom, samé.
Všetci niečo hovoria.
Každý niečo hovorí.
Prázdnota. Nikto nič nepovedal. Nikdy. Akoby.
Zažmurká čierne svetlo. Kto si to všimne?
Asi nikto. Asi nikdy.
Asi... tá istota, že... že čo?
Jasné, veď viem, že to nie je isté. Akoby aj mohlo?
...radšej to nechajme tak.
