- Zaslúžil by si si guľku.
- Možno, ale to nie je tvoj štýl.
Treští mi v hlave, všetko je červené a neostré. Keď otočím hlavou, obraz sa rozmaže. Bolí to. Všetko bolí. Jediné, čo nebolí, je myslenie. A tak myslím na bolesť. Lebo na iné sa nedá. Je fakt dobrý. Štýlový. Uznal by som mu to, ale neviem sa sústrediť.
Už aj neprevidelne dýcham.
Ďalší prudký pohyb a záblesk čepele. Fakt dobrý, takmer si to nevšimnem. Len pribudne ďaľšia bolesť. Ustupuje do davu ostatných.
Rezignujem. Bezvládne. Už viem, že ma nechá. Bude sa pozerať. Nie dlho, len pár minút, akoby počítal. Potom odíde. To je jeho štýl.
Privriem oči. Neudržím viečka. Neviem na ako dlho. Na dlažbe sa ozvú kroky, niekto chodí v polkruhu predo mnou. Klopkajú opätky. Vlasy má dlhé.
- Kto si? - pýtam sa jej.
- Anjel. -
- Môj anjel?
- Nie len. - odpovie a stále sa prechádza. Zastaví sa, pozrie na mňa, na hodinky a znovu na mňa.
Má oči plné nekonečna.
Otočí sa a kráča preč. A urobí taký ten pohyb rukou, akoby si sa zdravila len na chvíľu. Ako keď niekto zabudne niečo v aute a len tak popri tele mávne rukou, za chviľu som späť.
Mám pocit, že z tohto sa už nedostanem.
