Hej ty. Pssst. Si tu? Počúvaj. Bojím sa toho, že mám paranoju. Stále mám pocit, že je niekto vedľa mňa. Keď sa otočím, nikto tam nie je. Som chorý?
Ale hneď ako sa otočím, tak si myslím, že je za mnou. Akoby napravo odo mňa. Nikto. A tak dýcham zhlboka. Dívam sa rovno alebo do zeme, nechcem sa pozrieť doprava alebo dolava. Chvíľu je to dobré. A potom nie.
A znovu mám pocit, že niekto ide vedľa mňa. A z každej strany. Rozpažím ruky, ale nič. Asi sa zohnú. A keď bežím, tak ich aj počujem. Kroky. Heh, keď bežia, nevedia byť ticho.
Šiel som do baru, objednal som tri kávy, nech si sadnú, porozprávame sa. Ale neukázali sa. Tak som tam sedel, na stole tri kávy a oni stáli vedľa mňa. Až tie kávy vychladli. Tak som vypil tri studené kávy.
Myslel som, že sa ich zbavím v autobuse, vieš, v tom stále plnom, ja neviem číslo, ale to je jedno. Nastúpil som v úplnej špičke, medzi poslednými. Plný autobus. Hneď vedľa mňa stáli študentky, nikto by sa tam už nezmestil. Ale tí dvaja áno, boli tam.
Šiel som do obchodu, vieš, tam kde sa dajú skúšať veci v kabínke a kde sú aspoň tri zrkadlá. A keď sa dívaš cez jedno do druhého, vidíš okolo seba.
Bolo tam veľa ľudí a veľa obchodov, kúpil som si tri košele, sako, aj koženú bundu, tričká a niekoľko nohavíc. Stále som sa chodil presviedčať, že okolo mňa nie sú. Nikoho som nevidel. Ale bolo to trápne, len stále skúšať, tak som niečo musel kúpiť.
Raz sa mi zazdalo, keď som si šnuroval topánku, zohnutý a zaškúlil som do zrkadla tak cez mihlanice, vieš, zdalo sa mi, že stoja vedľa mňa a ponad môj chrbát si niečo rozprávajú. Preľakol som sa. A oni akoby na seba žmurkli a zmizli.
Sedím doma, mám tu sedem kamier, jednu na strope a sledujem monitor. Zatiaľ nikto a to je celkom dobre. Lenže som smädný a musím sa ísť napiť. Keď sa zdvihnem, asi pôjdu so mnou. Neviem kde sú, ale myslím si, že sedia so mnou v kresle, ja sedím v nich a sú ako ja, nevidím ich.
Bojím sa zhasnúť.
A nie a nie to prestať. Tak si myslím, že som chorý a mám tú paranoju. Nemyslel by som, že sa mi to stane. Musím sa s tým zmieriť, neviem, čo mám robiť.
Chápeš?
Ja áno.
Aj ja.
