Cvak, cvakol vypínač a žiarovka nepovedala nič, ale keby som vedel počúvať lepšie, tak by som počul ako svieti. Bolo tam kreslo, tak som si ho posunul rovno pod tú žiarovku. Stále svietila. Sadol som si. Vstal som. Posunul kreslo. Kúsok sem. Kúsok tam. Sadol. Pozerám, či sedím priamo pod žiarovkou.
Ešte nie. Vstanem a posúvam kreslo. Už to asi je. A tak sedím pod žiarovkou. Asi je 75 wattová. Keby som mal kilo vaty, mohla byť 75 kilo-wattová. A to už niečo je.
Ale ja len tak sedím v kresle pod žiarovkou. Dám si slnečne okuliare a na to ešte jedny také isté. Nosím dvoje. Každému sa páčia a tak vždy niekomu jedny darujem. Potom ukradnem také isté.
Ale za posledný týždeň nesvietilo slnko a tak nikto odo mňa nechcel moje slnečné okuliare, ktoré mám vždy dvoje so sebou. A ktoré kradnem, keď jedny niekomu darujem.
A táto miestnosť je úplne štvorcová, má holé steny. Hanblivé. Chceli by byť v tieni, ale žiarovka svieti, ja sedím pod ňou. Ukazuje mi holé steny.
Krásna miestnosť. Vyzerá ako domov. Neviem koho. Je tu útulne.
Zase sa mi zdá, že nesedím presne pod žiarovkou. Asi som posunul kreslo, keď som si sadal. Musím si kreslo nastaviť tak, že bude vopred posunuté a tým ako si sadnem ho vlastne posuniem na správne miesto. A ešte musím počítať s tým, že keď vstanem, tiež ho posuniem. Takže ho musím posunúť dvakrát.
Konečne sa mi to podarilo. Som presne pod žiarovkou. Dá to veľa práce, nastaviť kreslo. A dlho to trvá.
A tak sedím pod žiarovkou a premýšľam ako vylepšiť nastavovanie kresla. Musím si to označiť. Nejako.
Vytiahnem z vrecka ten dlhý nôž, ktorým pitvem ryby a priviažem ho na špagát. Hojdá sa pod žiarovkou a špička noža je nad kreslom. Presne v tom mieste spravím dieru do kresla. Ešte, že je ten nôž taký dlhý. Je totižto na pitvanie rýb a tie bývajú dlhé. Tie nože.
Urobím ním dieru do kresla a cez kreslo. Cez dieru svieti svetlo na podlahu. Malý bod žltého svetla.
Mám malý sáčok cukru a nasypem ho do tej diery. A pár zrniek padne na podlahu. Prilepím ich lepiacou páskou. Žlté svetlo svieti na pár kryštálikov cukru na zemi. Už to kreslo vždy postavím správne.
Idem sa napiť, ale netečie to voda. Zo steny trčí modrý a červený ventil, ale nie je tu kohútik, tak voda nemá z čoho tiecť. Počkám, nie som až tak smädný, možno sa to zmení.
Sadnem si pod žiarovku a dám si dvoje slnečné. Jedny vždy darujem a potom ukradnem nové. Aha! To už niekde počul, že sa to takto robí...
Sedím a pozerám. Je zatmenie žiarovky.
A bude stále.
Len nesmiem zaspať. Ak zaspím a potom sa zobudím, tak zabudnem, že mám dvoje okuliare a všade okolo budem vidieť tmu. Len žiarovku budem vidieť ako svetlo. A tak tam budem sedieť a pozerať sa na jediné svetlo.
Ak sa žiarovka vypáli, svet bude pre mňa tma. Ale nebude to na dlho, lebo vždy ide niekto okolo a poviem mi, ake mám dobré okuliare a ja si na všetko spomeniem a poviem, že jedny darujem. A tak jedny teda darujem. A potom niekedy si pre seba ukradnem také isté, aby som mal dvoje. Pre niekoho, komu sa budú páčiť.
A ten dlhý nôž na pitvanie rýb sa mi už nezmesti do vrecka. Nechám ho vedľa kresla. Leskne sa vo svetle žiarovky nado mnou.
