"Tak koho dnes zabijeme?" Áno, tak nejako by to mohlo začínať. Jednoducho. Ľahko. Potichu.
"No počkaj, ty chceš niekoho zabiť?"
To znie zaujímavo, zaujímavo, z a u j í m a v o. Tá predstava je...
Ale áno, áno, mohla by byť povznášajúca.
"Jed?"
A tvár sa natiahne do grimasy. Ťažko ju opísať. Určite je ohavná, ale za to môže tá tvár a nie grimasa.
Jeden vyšiel zo svojho úkrytu a ten druhý sa hneď pripojil, zladili kroky. A len tak šli. Nad ránom padla hmla. Lepivá, hustá, ťažká. Taká industriálna.
"Cítiš to?"
"Nie."
Ale to nevadí, pomyslia si obaja.
Začne fúkať vietor a odveje hmlu. Nebo sa zatiahne oblakmi, začne liať. Všetko sa udeje...
"...presne počas tridsaťjedna sekúnd."
"Pozoruhodné."
Na čisto bielu košeľu padá čisto špinavý dážď, premáča ju, preniká na pokožku. Košela sa lepí. Postava nastaví dažďu ruku, obracia dlaň raz hore a raz dolu. Chce si overiť, či naozaj prší. Pozrie na oblohu, potom k nohám, k topánkam. Zaťuká špičkami v mláke.
Siahne za chrbát, vytiahne dýku.
Je... no, nie je lesklá, vyzerá masívne, vyzerá ako zbraň, ide z nej strach. Má dušu vraha, usmieva sa, bez veselosti. Žiadna radosť. Tá dýka.
Chvíľu sa pozorujú, postava a dýka.
"Teba nie," zašomre postava a dýka zmizne za chrbtom.
Vytiahne niečo iné, kus poskladanej látky. Chytí za koniec, prudko trhne. Rozvinie sa plášť. Je čierny... Nie, nie úplne.
Je to čierna všetkých čiernych farieb. Prehodí si ho cez seba a zdvihne golier. Kráča preč.
Plašť sa hýbe, ako živý. Je potlačený obrazmi havranov, každý je živý a kráka, len to nepočuť. Lietajú, hýbu sa. Bez pohybu. Zaškriekajú. Radosťou. Snáď.
