Ale čo duša? Je na horách, priputaná ku skale špeciálnymi reťazami na ľudské duše. Sneží na ňu, fúka. Cíti, že by jej mala byť zima. Ale nie je. Schránka duše je bezcitná.
Krúžia nad ňou havrany, čierny draci za bielymi vločkami.
Krákajú a premýšľajú.
Ľudská duša vidí duše tých havranov, tiež krákajú. Počuje ich celkom jasne, je v tom viac citu. A dole pod skalou vyjú vlci. Bezcitne. Noc čo noc, každú noc. Len cez deň je všetko biele, vyblednuté.
A na tom kuse skaly sa vločky tak divne skĺznu po niečom, čo tam nie je. Nikto si to nevšíma.
