Z mojej čiernej postele každé ráno vstane nový človek. Hej, hej. Nič výnimočné. Jasné.
Večer ho treba vyhodiť. Mám vlastný masový hrob. Je plný môjho tela. Ale jedno miesta sa vždy nájde, veď... Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Čím lepší si, tým väčší hrob potrebuješ.
Telo skočí dole, ozve sa zvuk. Tupý makký predmet narazil o tupší a makkší predmet. Zdvihne ruku a zamáva. Lúči sa? Zdraví ostatných? Zavrie oči. Nádych a... a nič viac už nestihne.
